Tabuľa pred turnou, ktorá skoro samými deviatkami ohlasuje dokončenie stavby námestia od turny až po hradskú, nehovorí pravdu. Kto rýchlo dáva, dvakrát dáva, hovorí sa, ale rýchlo a prenáhlene, to je rozdiel. Každý druhý, kto ma stretne, sa pýta, kedy bude už hotová pešia zóna. To všetko potrebuje vysvetlenie.
Začnime teda odpoveďou na tú pešiu zónu. Nikdy. Nikdy to nemala byť pešia zóna, a preto ani nikdy nebude dokončená. V novembri 1998, keď som ešte nebol primátorom, sme sa dozvedeli, že v tom istom mesiaci, ale presný dátum nepoznáme, odsúhlasila Európska komisia v Bruseli náš projekt "Kultúrne historické a turistické centrum Svätý Jur". No odsúhlasenie ešte neznamená schválenie. Mesto ihneď urobilo výberové konanie, ktoré vyhrala firma Hydrocoop. Hydrocoop dala pred turnu aj tabuľu, ktorá sľubuje dokončenie stavby 19. 9. 1999. Až potom vyšlo najavo, že výberové konanie sa nemalo urobiť, lebo výhradné právo na zadanie prác má Úrad pre stratégiu rozvoja spoločnosti, vedy a techniky Slovenskej republiky. Inými slovami víťaz výberového konania nemá právo stavať, lebo projekt bol podpísaný až v decembri, a presný dátum zase nepoznáme, a výberové konanie nemalo robiť mesto. Ale aspoň sme zistili presnú sumu, koľko dostaneme. Európska komisia nám dá 0,5 milióna MECU, po prepočte 19 247 000 Ks (čo je pochopiteľne ako všetky kurzy valút pohyblivé).
Keď som sa o vec zaujímal na Úrade pre stratégiu rozvoja spoločnosti, vedy a techniky, ktorý projekt medzi Európskou komisiou a nami koordinuje, dostal som takúto odpoveď: "Dovoľujem si Vás informovať, že projekt Kultúrne, historické a turistické centrum Svätý Jur, ktorý bol mestom Svätý Jur v apríli minulého roka predložený na financovanie z programu PHARE Cezhraničná spolupráca Slovensko-Rakúsko 1998, bol v novembri odsúhlasený Európskou komisiou v Bruseli. Finančné memorandum 1998, kde je zahrnutý aj Váš projekt, bolo podpísané v decembri 1998, a mestu Svätý Jur sú pridelené finančné prostriedky vo výške O,5 MECU. Týmto si Vás dovoľujeme upozorniť na urýchlené začatie prípravných dokumentov k projektu."
Takže zatiaľ je jasné len to, že peniaze sú, že by sme ich mali v čo najkratšej dobe dostať, ale zrejme sa budeme musieť pousilovať my sami, že Hydrocoop nesmie stavať za MECU, iba ak za naše. Hydrocoop vyhral preto, že bol ochotný robiť najlacnejšie, za 43 miliónov, čím by sa z rozpočtovaných 50 miliónov ešte ušetrilo. Vlani zase mestské zastupiteľstvo rozhodlo, že Hydrocoop, keďže s prácami ráta, bude robiť zemné práce, plyn, vodu a elektrinu a vlastný povrch firma, ktorú nám pridelia.
To je odborne pomýlené, pretože ide aj o záruky. Firma je povinná určitú dobu opravovať závady zadarmo. Lenže ak príde k havárii potrubia, firma, ktorá ho inštalovala, sa vyhovorí na druhú, ktorá kládla povrch s odôvodnením, že vytvorila iné statické pomery, ako predpokladá projekt. Ak má niekto niesť zodpovednosť, je správne, ak urobí celú stavbu.
EK nám na celú stavbu nedá. Mesto zas toľko peňazí, aby sa urobilo
všetko podľa projektu, nemá. Teda zrejme sa námestie urobí po Trojičku,
a to tak, že pokiaľ vyjde zdola za 25 miliónov, bude robiť zatiaľ
neznáma firma, zvyšok (a modlime sa, aby to vyšlo ucelene), Hydrocoop
alebo opačne. Za 25 miliónov preto, lebo EK má podmienku, aby 25
percent všetkých nákladov hradilo mesto.
Na najbližšie štyri roky si občania zvolili za primátora Ing. Alexandra Achbergera. Oproti predchádzajúcemu volebnému obdobiu prišlo k zmene v počte poslancov. Kým posledné štyri roky pracovalo v mestskom zastupiteľstve osemnásť poslancov, vlani sme ich zvolili dvadsaťštyri. To preto, že zákon tento počet umožňuje a predchádzajúce zastupiteľstvo tento počet schválilo. Jedenásti z tých, čo nás teraz zastupujú, boli aj v predchádzajúcom mestskom parlamente: Ing. Juraj Pavelek, Mgr. Vilma Pucherová, Ing. Stanislav Fronc, Štefan Mosný, Antónia Hergottová, Ing. Peter Chrappa, Marta Macháčková, Ing. Peter Ilka, Karol Drexler, Dr. František Gahér, Ing. Bohumil Pajer. K ním si môžete prirátať ešte Ing. Alexandra Achbergera, ktorý bol v predchádzajúcom sneme poslancom a teraz sa stal primátorom. Prinášame zoznam poslancov mestského zastupiteľstva
Odpadový papier, ktorý zbierame do osobitných kontajnerov, sa bude zo Svätého Jura vyvážať v týchto termínoch:
Ak ste obežník s týmito dátumami stratili, vystrihnite si tento
termínovník. Zopakovať ho môžeme aj v nasledujúcich číslach, ale hrozí,
že niektorý termín premeškáme, tak si ho radšej dobre schovajte.
K 75. výročiu narodenia akademického maliara Karola Drexlera Vlastivedné a literárne múzeum pripravilo autorovi jubilejnú výstavu, ktorá počas svätojurských hodov potešila mnohých návštevníkov. Najväčšiu pozornosť upútal obraz Biela diagonála, maliarova vízia o budúcnosti Svätého Jura. Jeho menej nápadný obraz, no pre naše múzeum veľmi dôležitý, je Pohľad na Svätý Jur. A ten sme sa usilovali získať do svojich zbierok. V historických zbierkach múzea máme výtvarné práce K. Drexlera, Ing. J. Lackoviča, H. Okasovej, W. Butka, J. Zelenku, J. Valčeka, L. Fuchsa, J. Poláčka a A. Nespora.
Keďže múzeum v poslednom čase zápasí o každú korunu a na získavanie zbierok nemá dostatok peňazí, rozhodli sme sa usporiadať zbierku na kúpu Drexlerovho Pohľadu na Svätý Jur. Počas svätojurských hodov výstavu navštívilo mnoho záujemcov o výtvarné umenie, ktorí podľa svojich možností na obraz prispeli, za čo im srdečne ďakujeme. No viac ako tretinu sumy poskytol Miestny odbor Matice slovenskej vo Svätom Jure, a takto sa pričinil o to, že sa obraz zachová pre všetkých našich spoluobčanov. Veľmi pekne ďakujeme aj Matici.
Dúfame, že časom sa nám podarí rozšíriť historickú expozíciu Dejiny mesta Svätý Jur a mnohé dokumenty a materiály, skryté teraz pred zrakmi návštevníkov v depozitári, dostanú vhodný priestor a predostrú sa priaznivcom kultúry v celej svojej sile a kráse.
Sme vďačný všetkým za ochotu, pomoc a podporu.
V januári a februári 1998 sa Vlastivedné a literárne múzeum presťahovalo do nových prenajatých priestorov na námestí do troch miestností bývalého obchodu Hela. Už od marca sme mohli opäť začať fungovať aj pre verejnosť. Prvým našim počinom bola výstava obrazov svätojurského rodáka Waltera Butka. V nedeľu 29. marca sa záujemcovia o svätojurské dejiny a kultúru stretli v literárnej expozícií Petra Jilemnického, aby si zaspomínali na národovca Jána Hergotta pri príležitosti 125. výročia jeho smrti. K vydarenému popoludniu prispel bývalý učiteľ ZŠ v našom meste Jozef Janek a pekným programom básní a povestí žiaci Základnej umeleckej školy.
Počas svätojurských hodov pri príležitosti 75. narodenín akademického maliara Karola Drexlera sme návštevníkom dali možnosť prezrieť si výber z jeho krajinkárskej tvorby. Zaujímavým podujatím bola prezentácia básnickej prvotiny Štefana Chrappu, mladého študenta FFUK. Vo výstavnej činnosti sme pokračovali výstavou z cyklu Moja záľuba. Po čajoch piatich kontinentov a pivových etiketách sme predstavili súkromnú zbierku modelov áut.
V júni sme si pripomenuli svätojurského lekára a ľudomila MUDr. Františka Kautza. Tretiu významnú osobnosť, dlhoročného dirigenta svätojurskej dychovky Františka Grančiča sme predstavili verejnosti na výstave venovanej jeho šesťdesiatročnej práci so súborom a cez neho aj históriu dychovky. Vyše sto fotografií od roku 1919 po dnešok, písomné materiály, diplomy, rôzne ocenenia a staršie hudobné nástroje umožnili návštevníkom spoznať kus jurskej histórie. V novembri a decembri výstavná plocha patrila umeleckým fotografiám Jaroslava Oldřicha Hašku.
Celý rok sme spolupracovali so Základnou a Základnou umeleckou školou vo Svätom Jure. Žiaci ZŠ chodia pravidelne do múzea na naše výstavy a na niektoré vyučovacie hodiny slovenčiny a dejepisu, aby čerpali vedomosti i z nášho zbierkového fondu. V literárnej a vlastivednej expozícii majú možnosť vidieť rôzne exponáty a bližšie sa s nimi oboznámiť. Pracovníčky múzea pripravujú zo zbierok múzea vhodné materiály k preberanému učivu, ktoré takto názorne uľahčujú zapamätať si preberanú látku.
Základná umelecká škola poskytuje múzeu pomoc programom pre návštevníkov na besedách, pri otváraní výstav a iných akciách. Jej žiaci svojimi literárnymi a hudobnými vystúpeniami vytvoria teplejšiu atmosféru celému podujatiu.
Vlastivedné a literárne múzeum pripravilo v roku 1998 pre verejnosť 5 výstav a 43 ďalších rozličných podujatí. Pracovníčky múzea sa snažia i v obmedzených podmienkach podľa možností na podujatiach aj účinkovať. No bez väčšej sály sa nedajú usporadúvať koncerty, večery poézie alebo bábkové divadlo pre našich najmenších. Musíme sa prispôsobiť a vyskakovať, len pokiaľ sa dá.
Múzeum má k dispozícií len skromný výstavný priestor a posedenie pre 30 - 40 záujemcov v literárnej expozícií.
Plány máme na celý rok 1999. Dúfame, že sa nám bude i naďalej dariť plniť svoju úlohu aspoň v takom rozsahu ako doteraz. Dúfame, že nové mestské zastupiteľstvo a nový primátor nám budú i naďalej vychádzať v ústrety, aby naše múzeum mohlo čo najlepšie pracovať. A dúfame tiež, že tento nový rok sa podarí vyriešiť priestorový problém svätojurskej kultúry v budove požiarnej zbrojnice a Vlastivedné a literárne múzeum tu tiež dostane svoj priestor, ktorý tak súrne potrebuje.
Mgr. BEATA VLASÁKOVÁ, riaditeľka múzea
Vlani sa stala v lesoch I. Svätojurskej akciovej spoločnosti nemilá udalosť. Neznámi ľudia obdarení mozgom a hádam aj všetkou jeho činnosťou, ale nie rozumom, sa dobre zabávali tým, že rozbili a pováľali kríž, ktorý hlásal pútnikom, že tu, na tomto mieste privalil strom pätnásťročného chlapca Jána Matulu. Iste to miesto aj pamätník poznáte. Je to kúsok poniže Červeného kríža hneď pri ceste. Červený kríž zdemolovali pravdepodobne tí istí vandali. Oba kríže už stoja a hlásajú večné utrpenie človečenstva.
Vlani sme o tom napísali krátky článoček do Svätojurských ohlasov. Bolo tam aj o tom, ako boli ľudia akciovky, ktorí v lese pracovali, zhrození, keď to objavili. Boli natoľko ohromení, že v prvej chvíli neverili, že budú mať dosť síl prostriedkov a možností na to, aby ho dali do pôvodného stavu. No ohromenie ich prešlo, nejaký čas si na tento pohľad zvykali a napokon vysúkali rukávy a kríž aj pamätník opravili.
Keď sa o tom v kancelárii I. Svätojurskej akciovej spoločnosti hovorilo, sami neverili, že by ich dielo dlho vydržalo. Ale je tu, Červený aj Matulov kríž stoja a vyzývajú pútnika, aby zastal a chvíľu porozjímal. Ktovie, koľkí len prejdú, a nezastavia. V duchu vidím, ako tadiaľ prešiel aj hĺbavejší človek. Voskom na kríž prilepil sviecu a zapálil ju.
Aj takí sú ľudia. Aj takí, čo pováľajú pomník, a nemyslia na to, že zarmútia ľudí z rodiny. Napokon zarmucuje to každého. Mŕtvy je už mŕtvy. Nech má svoj pokoj, nech u ľudí ostáva v spomienke, ktorá pomaly bledne a vždy znovu a znovu ju oživuje pohľad na Matulov kríž. Ale sú aj ľudia bez rozumu a citu. Niekdajší obrazoborci mali aj akýsi program. Dnešní pomníkoborci a krížoborci nemajú žiaden, lebo rúcanie nemôže byť program ani pre neandertálcov.
Vďakabohu kríže pokojne stoja. Ak pôjdete okolo a bude na
niektorom voskom prilepená sviečka, obetujte jednu zápalku.
Vytrvalé mrholenie pri teplotách tesne pod nulou minulý rok a aj roky predtým narobili veľa škody na stromoch. Len si predstavte tie kvantá ľadu, jeho váhu na skrehnutých stromoch, ktoré takto obalené stratili všetku pružnosť. Ak to trvá dlhšie, a vôbec to nemusí byť celé týždne, strom nevydrží. Jednému sa odlomí haluz a druhý, ak nečas podporí aj vietor, nevydrží a vyvalí sa. Toho sa lesníci a lesní robotníci najviac boja. Neexistuje možnosť prevencie. Lesník sa môže len bezmocne prizerať a čakať. Pri veľkej námraze sa ešte uplatní aj dominový efekt a spadnú aj stromy, ktoré by ostali stáť, nebyť toho, že padli susedia a strhli ich so sebou. Hovorí sa tomu kalamita.
Tohto roku nás vďakabohu obišla. Poklopkajme na drevo, lebo zima ešte môže ukázať, čo vie. Námraza sa môže chytiť, kým bude rukopis tohto článku čakať v tlačiarni na to, aby sa z neho stali Svätojurské ohlasy. Keď príroda uplatňuje svoju moc, sme bezmocní.
Jednako vlani a v predchádzajúcich rokoch tu kalamita bola. Celý uplynulý rok sa musela spracúvať. Každý, kto má trochu predstavy o cenách dreva, vie, že s kalamitným drevom je viac roboty, ale má nižšiu cenu. Ani tento rok so spracúvaním kalamity drevorubači ešte neskončia, ale je tu nádej aj na výrub plnohodnotných dreva.
Les je jeden obrovský organizmus. Akýkoľvek zásah do lesa vníma tento organizmus nie ako spílenie jedného stromu, ale ako zásah do celého organizmu. Kvôli tomu vymysleli už naši prapredkovia ucelený systém ako v lese hospodáriť. Nemôžeme zachádzať do podrobností, iba ak toľko: strom podľa veku, zdravotného stavu, hustoty okolia a ďalších kritérií dospeje k bodu, kedy môže byť spílený. Systém sa časom tak zdokonalil, že ak by dvaja od seba nezávislí lesníci vyberali na vymedzenej ploche, ktoré stromy zoťať, mali by označiť tie isté stromy.
Zlý majiteľ kúpi les a keby mu to zákon a ďalšie predpisy dovoľovali, vyrúbal by ho celý a narobil by škody, že by sa z toho nespamätal. Obnovovať les na holorube je nákladný proces a dosiahnutý efekt pochybný. Dobrý majiteľ zase les šetrí. Úžitok donesie každý rok. Zisky síce nie sú vysoké, ale stále. A majiteľ má pre seba aj pre deti a detné deti.
Štát zákonom núti krátkozrakých gazdov, ktorí by najradšej mali aj celý les na koreňoch aj celý vyrúbaný, na pomalý a sústavný výrub, čím udržuje les ako organizmus v dobrej kondícií. A spracovanie kalamity musí mať prednosť pred každou inou robotou, lebo ak sa kalamita neodstráni, stane sa ohniskom, z ktorého potom pramení neduživosť celého organizmu.
Na základe týchto povinnosti predvlaňajšok a vlaňajšok boli rokmi, v ktorých mala absolútnu prednosť kalamita. To znamená zlé obchody. Stromy z kalamity sú polámané a rozštiepené a zle sa predávajú. Za dobré drevo dostane akciovka aj dvetisíc za kubík, kým za kalamitné iba sedemsto. Kalamita by sa niekedy ani neoplatila spracúvať, ale v záujme zdravého lesa a ak chcete, aj budúcich ziskov, sa musí prinajmenšom odstrániť.
A ešte jedno treba vziať do úvahy. Pre Jur je dobrý takýto príklad. Každý vie, že ceny postrekov, vidiel, škrabákov, oračky, plečkovania skrátka ekonomických vstupov, viacnásobné stúpli, ale ceny vykupovaného hrozna len o nejaké haliere. A toto sa týka aj dreva. Dokonca ešte viac, lebo SCP Ružomberok platil tisícdvesto korún za kubík aj kalamitného dreva a teraz len sedemsto. A toho sedemstokorunového dreva má akciovka vďaka kalamitám habadej.
Les je ako zlatá baňa. Ale ani zlatú baňu majiteľ nerabuje po najbohatších žilách, ale kope aj chudobnejšie, lebo aj v nich je zlato. Menej, ťažšie a drahšie sa oddeľuje, ale konečný výsledok je rýdze zlato. Lenže les nie je ako zlatá baňa, ak chcete na ňom zbohatnúť, ako je dnes v móde. Viac ako pre iného platí pre majiteľa lesa základná ekologická poučka, že človek musí žiť s prírodou, a nie z nej. V zhone za peniazmi na to trestuhodne zabúdame.
Vážnu úlohu v živote lesného organizmu hrá zalesňovanie. Zásadne: za každý vyťatý strom treba zasadiť nový. Lesný hospodár musí mať škôlky a sadenice a voľné miesta okamžite osádzať, kým s tým les nezačne sám. Skrátka mať les nie je rabovačka, ale sústavná láskavá starostlivosť dobrého gazdu.
I.Svätojurská akciová spoločnosť má výhodu proti mnohým iným, že o jej lesy sa stará polesný Matej Čičo, človek zapálený, fanaticky oddaný lesom a svojej práci. Predovšetkým vďaka jeho neúnavnosti les prežil kalamity, neochorel a žije svojím pomalým, ale trvácnym rytmom. Aj takým ľuďom sa môže stať, že z fanatizmu skĺznu do rutiny. No ak im les dennodenne ponúka všetku svoju variabilitu a on na ňu sústavne reaguje, hádam bude jeden z mála tých, ktorým sa to nestane.
Skončil sa hospodársky rok. Akciovka aj mesto môžu byť spokojné. Prírodu a zákony, ktoré zamedzujú lesným rabovačkám, musíme brať do úvahy vždy, lebo inak by sme obchádzali podstatu lesa ako organizmu.
A tak to bude každý rok, ale aj každý rok sa bude môcť I. Svätojurská
akciová spoločnosť pochváliť dobrými výsledkami. Nikdy nebudú ideálne,
ako si to ľudia z akciovky naplánovali, ani celkom rovnaké, lebo rovnaké
nebudú ani roky. Isté je jedno, a za tým si stoja všetci ľudia z
akciovky: ekonomické výsledky budú vždy také dobré, aké dobré budú roky.
Medzinárodný deň žien sa po osemdesiatom deviatom stal rozporuplný sviatok. Radikáli, ktorí odmietali všetko predchádzajúce, ho odmietli, lebo výrazne pripomínal faloš minulosti. Umiernení ho obhajovali nepresvedčivým argumentom, že ženy si to predsa len zaslúžia. Ak sa na vec pozrieme nezaujato, uznajme, že niekto ho chce, a niekto nechce uznať. To je hádam najlepšie východisko. Ak ho nechcete uznať, nečítajte to. Ak chcete, môžete.
Kedysi, keď som robil v Športe, som písal príhovor k MDŽ. Náhodou, ako to často býva, som sa dostal ako slepý k husliam k prekrásnej inšpirácií. Dostala sa mi do rúk fotografia hádzanárok ZMDŽ (Závodov alebo Závodu Medzinárodného dňa žien) ešte z praveku nášho športu. Ani sa neodvažujem hádať, z ktorých rokov. Predstavte si, že tie baby hrali v dlhých sukniach, siahali im skoro po päty. Tak tu som mal hneď niekoľko zaujímavých súvislosti. Fabrika, ktorú tie kočky v hádzanej reprezentovali, niesla meno Medzinárodného dňa žien, sviatku, na ktorý bol zameraný príhovor. Hádzanárky sú ženy, a sviatok bol venovaný ženám. A ten najnápadnejší paradox: hádzaná ako šport stelesňuje slobodu a ľahkosť, kým maxisukne slobodu pohybu ujarmujú. Nuž a bol socializmus, ktorý slobodu hlásal, ale keď ju bolo treba uplatniť, nik sa nenašiel, kto by za ňu vzal zodpovednosť.
MDŽ trošku upadol do zabudnutia. Za socializmu to bol podľa bradatého bonmotu najväčší sviatok, lebo ženy dostali kytičky snežienok a chlapi sa statočne načesali. Robilo sa len na takých pracoviskách, kde sa nedalo nerobiť. Ináč sa všade od božieho rána oslavovalo. Zmenou spoločenského poriadku od deväťdesiateho roku začal Medzinárodný deň žien upadať. Deň matiek ho nemohol (hoci sám neprávom a v prospech MDŽ v ére socializmu zlikvidovaný) nahradiť, lebo nie všetky ženy majú to šťastie, aby sa stali matkami. Ostal som a so mnou mnohí čitatelia v rozpakoch: zastaviť sa pri tomto sviatku, či nie?
Všelijako bolo a dlho trvalo, kým sa ženy zrovnoprávnili s mužmi. Teoreticky podľa všetkých dokumentov a zákonov už rovnoprávnosť je. No ak sa najprv vytvorí teória, prax za ňou nevyhnutne pokrivkáva. Keby sme si pozreli štatistiky, ktoré všestranne porovnávajú uplatnenie mužov a žien, vyznelo by to pre ženy bledo.
To pôvodné poľnohospodárske spolužitie nebolo v prospech žien, ale pri voľakdajšej deľbe práce vyhovovalo. Ťažko si predstaviť, že by žena orala a muž varil. Pravda, okrem varenia mali ženy dosť roboty aj okolo statku a hydiny, vo vinohrade a na poli. Deľba práce tu bola, a nikto neskúmal aký je podiel mužov a žien na spoločnom v rodine. Kým bol potom muž živiteľ rodiny, žena mala pod palcom chod domácnosti. Stala sa udržiavateľkou krbu, veliteľkou prístavu rodiny. Keď začali aj ženy chodiť do práce, všetko sa radikálne zmenilo a žena mala dve šichty, jednu v robote a druhú doma. A predsa sa oslavovalo.
Dnes oslavujeme dní detí a starých, ľavákov, ale nie pravákov (aspoň o tom neviem), invalidov a čojaviem koho. Oslavujeme aj sviatok svätého Valentína, o ktorom nebolo predtým ani chýru. Takže ten deň žien nie je len prežitok, ale niečo, čo do tejto doby patrí. Ak bez podpory politického, ideologického a svetonázorového vetra zanikne, tak len preto, že myseľ sa tým nebude zapodievať. A to bude vtedy keď všestranné porovnanie štatistík uplatnenia mužov a žien vyjde tak, že každému sa ujde presná polovica.
Dajte kytičku snežienok 8. marca udržiavateľkám krbu. To je to najmenej, ak ten sviatok uznávate. To je to najmenej, ak chápete súvislosti.